O pôvode jedného z najznámejších talianskych dezertov, voňajúceho po káve a likéry, sa vedú spory a Taliani majú nespočet teórií, ako a kedy vznikol. Isté je jedno – predchodcov tiramisu bolo viac.
Pre toskánskeho veľkovojvodu pripravovali cukrári podobnú špecialitu už v 17. storočí. Hovorilo sa jej Zuppa del Duca, teda vojvodova polievka. Zloženie mala blízke tiramisu, ako ho poznáme dnes, len bola o niečo tekutejšia.
Ďalším predskokanom presláveného dezertu bolo o 100 rokov neskôr “dolce”, ktoré si dopriali v benátskych nevestincoch ľahké ženy. Vďaka vysokému obsahu tuku im slúžilo aj ako dobrý zdroj energie. Názov dezertu sa písal pôvodne tira su, čo voľne preložené znamená “rozveseľ ma”, doslovnejší preklad potom znie “zdvihni ma”.
Za vynálezcu modernej verzie tiramisu sa považujú hneď dve talianske reštaurácie. Obe sa nachádzajú v meste Trevis a obe tvrdia, že práve u nich sladkosť v 60. rokoch 20. storočia vznikla.
V prvej z nich, Le Breccherie, ju údajne vymyslel majiteľ reštaurácie Roberto Linguanotto so svojou asistentkou Francescou Valori. Jej rodné meno vraj znelo Tiramisu. K autorstvu dezertu sa však hlási aj reštaurácia El Toula. Ani jeden podnik si však túto delikatesu nedal patentovať.
Príprava je pomerne jednoduchá:
Najprv ušľaháme žĺtky s cukrom, do ktorých pridáme taliansky smotanový syr mascarpone. Zmes potom prekladáme cukrárskymi piškótami, ktoré predtým namočíme do silného espressa.
Je dôležité, aby cukrárske piškóty držali aj po namočení v káve a v kréme pekný tvar.
Do kávy sa často pridáva tiež mandľový likér Amaretto, v niektorých častiach Talianska je to aj rum, koňak alebo whisky. Povrch dezertu sa posype holandským kakaom a dá sa na niekoľko hodín vychladiť.
Známe sú aj mnohé variácie dezertu, podľa Kuziowa najčastejšie s jahodami či banánmi.
